Zakladateľ Komunity Emanuel Pierre Goursat vyhlásený za ctihodného
Napĺňa nás veľká radosť zo správy, že pápež František schválil zverejnenie dekrétu z Dikastéria pre kauzy svätých, ktorý uznáva „hrdinské cnosti“ Pierra Goursata, laika a zakladateľa komunity Emmanuel, a vyhlásil ho za ctihodného.
Pierre Goursat (1914 – 1991)
Verný laik; Od chvíle svojho obrátenia, ku ktorému došlo vo veku 19 rokov, žil s veľkým zápalom kresťanské čnosti, prejavoval silu a odvahu v rôznych skúškach a ťažkostiach života. Vždy preukazoval veľkú lásku k Cirkvi a bezvýhradnú lojalitu k jej Učiteľskému úradu. Bol živený vrúcnou oddanosťou k Matke Božej a Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré definoval ako „horiacu pec lásky“.
Ctihodný Boží služobník Pierre Goursat sa narodil v Paríži 15. augusta 1914 a svoje detstvo a ranú pubertu prežil v rodinnom prostredí, ktoré bolo sťažené temperamentom jeho otca trpiaceho duševnými poruchami, ktorý v roku 1923 opustil svoju manželku a opustil rodinu. O tri roky neskôr stratil svojho mladšieho brata Bernarda, ktorý mal desať rokov, a naďalej žil so svojou matkou, ktorá prevádzkovala penzión v centrálnej štvrti Paríža. V roku 1933, počas obdobia, ktoré strávil v sanatóriu po ochorení na tuberkulózu, zažil cestu obrátenia, ktorá ho priviedla k viere a pestovala v ňom hlbokú lásku k Cirkvi. Po smrti matky aj napriek veľmi zlému zdravotnému stavu naďalej hospodáril s rodinným penziónom. V roku 1943 sa stretol s parížskym arcibiskupom kardinálom Emmanuelom Suhardom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v jeho kresťanskom dozrievaní, sprevádzal ho pri rozlišovaní jeho povolania ako zasväteného laika a v roku 1943 prijal sľub čistoty.
Činnosť ctihodného Božieho služobníka sa obzvlášť zintenzívnila vo francúzskom kultúrnom prostredí. V tých rokoch spolupracoval na francúzskej a parížskej misii a uvedomujúc si dôležitosť médií v oblasti evanjelizácie súhlasil, že sa stane generálnym tajomníkom Office Catholique Français du Cinéma. Medzitým, po opätovnom kontakte so svojím mentálne postihnutým otcom, v ňom vzrastal záujem o chudobných a ľudí s fyzickými a duševnými ťažkosťami, pričom sa obzvlášť intenzívne zaujímal o mladých ľudí ohrozených drogami a delikvenciou, a to natoľko, že niektorých z nich privítal v obytnom člne s názvom Péniche, ktorý za týmto účelom kúpil a kotvil na brehu Seiny.
V roku 1971 došlo v jeho živote k rozhodujúcej skúsenosti, keď na duchovných cvičeniach zažil „vyliatie Ducha Svätého“. Po tomto stretnutí spolu s Martine Laffitte založil modlitebnú skupinu, ktorá za rok dosiahla 500 účastníkov. V roku 1973 sa tieto modlitebné skupiny, ktoré nazval „Emanuel“, v meste Paríž rýchlo rozrástli a začali sa pre nich organizovať letné stretnutia v Sanktuáriu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Paray-le-Monial. Miestny biskup zveril starostlivosť o túto svätyňu komunite Emanuel, čím sa stala významným centrom spirituality. V roku 1978 sa vrátil bývať na obytnú loď, ktorá sa stala akýmsi „ústredím“ Komunity Emanuel, ktorá sa ďalej rozrastala a rýchlo expandovala v mnohých krajinách (v súčasnosti je prítomná v 70 krajinách na rôznych kontinentoch). Po infarkte, ktorý utrpel v lete 1985, sa rozhodol odísť z úlohy moderátora Komunity Emanuel a strávil poslednú časť svojho života v úkryte a v modlitbe, v postoji úplného odovzdania sa Bohu. Zomrel na Péniche 25. marca 1991 a jeho pohreb o dva dni neskôr, na Zelený štvrtok, slávil parížsky arcibiskup kardinál Jean-Marie Lustiger v kostole Najsvätejšej Trojice, ktorý bol zverený do starostlivosti Komunity Emanuel.
Ctihodný Boží služobník od chvíle svojho obrátenia, ku ktorému došlo v roku 1933 vo veku 19 rokov, žil ako laik s veľkým zápalom pre kresťanské čnosti, preukazujúc silu a odvahu v rôznych skúškach a ťažkostiach života. Vždy preukazoval veľkú lásku k Cirkvi a bezvýhradnú lojalitu k jej Učiteľskému úradu. Bol živený vrúcnou oddanosťou k Madone a k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ktoré definoval ako „horiacu pec lásky“, a preto pracoval na tom, aby svätyni v Paray-le-Monial dodal novú vitalitu. Jeho láska k blížnemu pramenila z lásky k Bohu: Pierre Goursat neustále prejavoval dobročinnosť voči núdznym, chudobným a znevýhodneným, ktorých považoval za „zranených životom“, tak ako svojho otca, ktorému sa snažil pomáhať aj na jeho ceste zmierenie sa s Bohom. Jeho horlivosť pre spásu duší pramenila z lásky k druhým.
Svoju úlohu moderátora komunity, ktorú založil, vykonával pokorne a diskrétne, bez toho, aby sa niekedy postavil do centra pozornosti, viditeľnosti, privilégiám a osobným výhodám. Jeho vzťah k cirkevnej hierarchii bol poznačený vernou oddanosťou žitou skrytým spôsobom, bez fanfár a publicity. Jeho vzťahy s ostatnými členmi komunity a s tými, ktorí ho oslovovali, boli vždy poznamenané transparentnosťou a triezvosťou. Žil v chudobe až do hrdinskej miery, nič nevlastnil a všetko, čo mal, dával núdznym. Jeho smrť vyvolala veľký výbuch modlitby a duchovného zápalu a mnohí ľudia naďalej navštevujú jeho hrob v Paray-le-Monial a zverujú mu svoje modlitbové úmysly.
