Srdce – miesto, kde sa stretáme s Bohom aj so sebou

Program sa začal spoločnou modlitbou chvál. Nasledovala prednáška o. Martina Harčára, ktorý pozval účastníkov na hlbokú cestu do vnútra človeka – k srdcu. Pripomenul, že keď symbol srdca bežne používame, málokedy sa zamýšľame nad tým, aké dôležité miesto má srdce v chápaní nášho života, vzťahov a viery.

Citujúc pápeža Františka (Encyklika Dilexit nos), poukázal na to, že našu spoločnosť a dobu, v ktorej žijeme, môžeme charakterizovať ako tú, z ktorej „vytráca srdce“.  V uponáhľanom svete hluku a výkonov sme zabudli na ticho, hĺbku a vnútorný pohyb, ktorý sa nedá zmerať rozumom – ale sa rodí a dozrieva v srdci. V biblickom ponímaní je srdce duchovným stredom človeka, miestom, kde vznikajú nielen city, ale aj rozhodnutia, túžby a viera. Ako hovorí Písmo: „Veď z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Mt 12, 34)

Z tohto pohľadu je srdce viac než len emócia – je to miesto stretnutia s Bohom. Miesto, kde môže dozrieť odpustenie, kde sa formuje charakter, kde vzniká vzťah. A práve preto je aj centrom duchovného boja. „Kto má v moci srdce človeka, má v moci celý jeho život aj jeho večnosť,“ povedal o. Martin a dodal, že nepriateľ našej spásy cieli najmä na srdce – aby ho zranil, ochladil, otupil.

To najvzácnejšie, čo máš, je tvoje srdce a to, čo si doň uložíš, lebo len to si so sebou vezmeš na večnosť. Preto nás Božie slovo vyzýva, aby sme si naň dávali veľký pozor: „Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho vyvierajú žriedla života!“ (Prís 4, 23)

Ale Boh má srdce. A to je nádej. Boh, ktorý stvoril naše srdce podľa svojho vlastného, mu rozumie. Vie ho uzdraviť, obnoviť a zapáliť. Božie srdce nie je abstrakcia – v Ježišovi sa stalo viditeľným, zraniteľným, ľudským. A práve v Ježišovom srdci sa nám odhaľuje láska, ktorá dokáže naplniť to najhlbšie, čo v sebe nosíme. Zjavenie Božského srdca Margite Márii Alacoque chce objasniť posolstvo Biblie o Božej láske, ktorá je nepochopená a prorocky nás má pripraviť na dobu, v ktorej práve žijeme.

Zjavenia Božského Srdca sv. Margite Márii Alacoque

Historickým prelomom a obnovením úcty k Božskému srdcu boli súkromné zjavenia rehoľnej sestre Márii Margite Alacoque v malom mestečku Paray le Monial vo Francúzsku. Zjavenia sa vždy uskutočnili počas adorácie Najsvätejšej Sviatosti oltárnej a mali takýto priebeh:

• Decembra 1673 na sviatok sv. Jána apoštola sa udial prvý mystický zážitok, keď Ježiš nechal Márii Margite prežiť to čo prežil apoštol Ján pri poslednej večeri – dal jej spočinúť na svojej hrudi. Pritom zažila „ľudskú“ dobrotu a lásku jeho srdca. Počula ako bije jeho srdce. Povedal jej: „Milujem Ťa mimoriadnou láskou!“ Ježiš ponoril Margitino srdce do svojho srdca a potom jej ho vrátil celé rozpálené – rozžeravené jasom jeho lásky. Zjavil, že všetkých ľudí miluje mimoriadnou láskou (Boh nevie inak milovať) a chce v nich zapáliť oheň svojej lásky a cez túto lásku privádzať všetky duše k spáse. Spása začína už na zemi – tam, kde ľudia žijú v láske a čerpajú túto lásku z Božej lásky.

• Jeden prvý piatok roku 1674 sa Ježiš zjavil Márii Margite, keď adorovala a ukázal jej svoje oslávené rany, ktoré žiarili ako slnká a srdce, ktoré bolo ako ohnivá guľa. Ježiš sa sťažoval, že ľudia málo prijímajú Božiu lásku a že dostáva od ľudí tak málo lásky a vďaky za všetko čo vytrpel pre ich večnú spásu. Žiadal skutky zadosťučinenia: Sviatosť zmierenia na prvý piatok v mesiaci a sväté prijímanie. Vo štvrtok večer pred prvým piatkom v mesiaci adorovať najsvätejšiu sviatosť a tak posilňovať a utešovať Ježiša v jeho agónii v Getsemanskej záhrade. Anjel agónie zjavoval Ježišovi modlitby, povzbudenie a útechu tých ľudí, ktorí s ním bdeli a posilňovali ho v jeho zápase. On zomieral aj za naše hriechy a teda naše modlitby ho môžu utešiť, povzbudiť a posilniť v jeho duchovnom zápase. Ježiš povedal Margite, že najväčšie utrpenie mu spôsobovalo vedomie, že za niektorých vyleje svoju krv zbytočne, lebo neprijmú Božiu lásku. Keď sa ho opýtala, či ich bude veľa odpovedal: „To závisí od modlitieb cirkvi – aj od tvojej modlitby.“

• Počas zjavenia v júni 1675 videla Mária Margita veľké srdce ovité tŕňovou korunou, z ktorého plápolali plamene a nad ním bol kríž. Počula slová: „Hľa srdce, ktoré tak veľmi milovalo ľudí a ktoré nič nešetrilo až do vyčerpania a dokonania, aby im svedčilo o láske. A za to prijímam od väčšiny len nevďak, cez ich neúctivosť a chladnosť, nevšímavosť a pohŕdanie, ktoré preukazujú vo vzťahu ku sviatosti lásky – k eucharistii.“ Ježiš žiadal, aby po sviatku Kristovho tela a krvi bol osobitný sviatok na uctenie jeho srdca a na odprosenie za všetky urážky a nevšímavosť, ktoré dostáva vo sviatosti jeho lásky – v eucharistii. Sľúbil hojné milosti tým, ktorí budú vzdávať úctu jeho srdcu, prosiť o milosrdenstvo pre hriešnikov, odprosovať za urážky a rozširovať jeho úctu.

 Posolstvo prvého zjavenia – Vstúpiť do školy Ježišovho srdca

Tieto zjavenia majú veľký význam pre súčasnú dobu. Posolstvom prvého zjavenia, ktoré odznelo v prednáške o. Martina Harčára, je výzva vstúpiť do „školy Ježišovho srdca“ – skrze tichú, pravidelnú adoráciu. Práve v adorácii sa podľa jeho slov naše srdce „konečne dostane k slovu“. V uponáhľanom svete, kde dominujú výkony, merateľnosť a hluk, zabúdame, že duchovný život nezačína od nás, ale od Boha. „Môžeš dať len to čo máš!“ Lásku je potrebné najprv prijímať.“ pripomína o. Martin Harčár. Tak, ako Margita Mária spoznala silu Ježišovej lásky až v čase tichej vernosti, aj naše srdce potrebuje čas, aby sa nechalo premieňať. Nie je to o výkone, ale o vystavení sa Ježišovej prítomnosti – ako človek, ktorý sa nechá ožiariť slnkom. Až vtedy môže naše srdce znova horieť ako srdce emauzských učeníkov, ktorí po stretnutí s Ježišom vyznali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával?“ (Lk 24, 32)

Posolstvo druhého zjavenia: Opätovať lásku

 V prvom zjavení bol iniciatívny Ježiš. Vyznával svojej milovanej lásku. V druhom zjavení preberá iniciatívu Margita Mária. Chce na vyznanie lásky odpovedať. Túži svoju milovanému opätovať lásku a hľadá, čo by mu urobilo najväčšiu radosť. Každý z nás sa teší, keď je obdarovaný. No existuje aj vyšší stupeň radosti, keď obdarovávame toho, koho milujeme a naše srdce sa z toho nesebecky raduje. „Čím môžem urobiť radosť tomu, ktorý mi preukázal toľko lásky?“ – pýta sa sv. Margita Mária. Každý z nás môže Ježišovi priniesť útechu a vďačnosť za jeho rany, ktoré dnes nežiaria bolesťou, ale slávou obety. Tak ako veterán túži po uznaní, ako starý rodič po blízkosti svojich detí, tak aj Ježiš túži po našej blízkosti – nie z povinnosti, ale z lásky. Príďme k nemu na adoráciu, stretnime sa s Ním vo Sviatosti zmierenia, prijímajme ho v Eucharistii.

Posolstvo tretieho zjavenia: Šíriť úctu k láske Boha

Ježiš v treťom zjavení pozýva k šírení úcty voči láske Jeho srdca. Je to misia tých, ktorí mu zasvätili svoje srdce, ako Margita Mária či apoštol Ján. Ten kto už spočinul na jeho srdci a zažil jeho lásku, si to nemôže nechať pre seba. Má o tom svedčiť pred druhými. Hlavne pred tými, ktorí trpia, lebo nie sú ľudsky milovaní. Máme o Jeho láske svedčiť verejne aj Máme o Jeho láske svedčiť verejne aj súkromne. Napríklad šírením úcty k jeho obrazu, alebo srdcu s krížom ako znaku jeho lásky. Máme vznešené  a nádherné posolstvo, ktoré je radostnou zvesťou – „evangelion“ pre celý svet. Buďme na to hrdí a zvestujme ho.

V kázni o. Boris rozpovedal svoje svedectvo o tom, ako ho Boh od 28. júna minulého roka pripravoval na to, aby hovoril o Božskom Srdci na konferencii BOH MÁ SRDCE. Božské Srdce vždy zjavuje svoju lásku skrze príbehy tých, ktorých miluje. Na obraze dobrého pastiera, ktorý nesie stratenú ovečku na ramenách, o. Boris pripomenul, že každý z nás je milovaný konkrétne a do krajnosti. Ježiš je ten, ktorý je pribitý k našim krížom – manželstvá, závislosti, zranenia – a práve tam nás chce nájsť. Božia láska nie je teória, ale konkrétny dotyk, osobné volanie a intímne stretnutie, ktoré premieňa srdce. Kázeň bola výzvou neostať len pozorovateľom, ale stať sa tou nájdenou ovečkou, ktorá sa už nikdy nebude chcieť vzdialiť od pastiera.

Po dobrom obede program pokračoval modlitbou chvál a svedectvom belgického profesora Jeana-Luca Moensa, otca siedmich detí a prvého moderátora služby CHARIS. Jean-Luc vo svojom svedectve s pokorou a radosťou vyrozprával, ako počas svojho života objavoval osobnú a nežnú Božiu lásku. Zdieľal kľúčové momenty – od detstva, cez vplyv mamy, školu a vieru v mladosti, až po rozhodujúcu skúsenosť krstu v Duchu Svätom, ktorá jeho vieru prehĺbila a premenila. Osobitne opísal, ako počas vážnej choroby s COVID-19, v nemocničnej izbe zažil „vyliatie Božej lásky“, ktoré ho naplnilo pokojom a istotou, že je milovaný Bohom aj bez veľkolepých pocitov. Svedectvo zakončil povzbudením, že každý z nás môže prijať Božiu lásku ako dar – cez Eucharistiu, modlitbu a otvorené srdce, a nechať sa premieňať láskou Kristovho Srdca. Jeho príbeh bol výzvou veriť v Božiu lásku, aj keď ju necítime, aktívne ju žiť a rozdávať ďalej.

Program pokračoval moderovanou adoráciou, počas ktorej zazneli piesne, modlitby a zaznelo aj konkrétne pozvanie k symbolickému gestu: zobrať si späť svoje srdce z Ježišovho Srdca – ako prejav dôvery, že Ježišovo Srdce ho premieňa. Tak ako pred rokom, kedy sme ho do Ježišovho Srdca symbolicky vložili, aj teraz sme boli pozvaní priblížiť sa, pomodliť sa modlitbu: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdce podľa svojho Srdca“, a zobrať si pripravený lístoček ako znak osobného rozhodnutia – prijať Ježišovu lásku a nechať sa ňou premieňať. Gestom sme vyjadrili, že túžime odchádzať s novým srdcom – srdcom, ktoré sa necháva premieňať dotykom Božej blízkosti. 

Konferencia BOH MÁ SRDCE bola oslavou Božej lásky a dala všetkým prítomným priestor na zastavenie a uvedomenie, ako veľmi nás Boh miluje a kde stojíme my v našom vzťahu s ním. Sv. Margite Boh ukázal svoje Srdce, ktoré je živé a plné lásky ku každému jednému z nás. Srdce, ktoré nás všetkých, unavených a preťažených, volá k sebe, aby sme mohli načerpať z lásky jeho Srdca a mohli ju rozdávať ďalej.

Ctihodný Boží služobník Pierre Goursat sa narodil v Paríži 15. augusta 1914 a svoje detstvo a ranú pubertu prežil v rodinnom prostredí, ktoré bolo sťažené temperamentom jeho otca trpiaceho duševnými poruchami, ktorý v roku 1923 opustil svoju manželku a opustil rodinu. O tri roky neskôr stratil svojho mladšieho brata Bernarda, ktorý mal desať rokov, a naďalej žil so svojou matkou, ktorá prevádzkovala penzión v centrálnej štvrti Paríža. V roku 1933, počas obdobia, ktoré strávil v sanatóriu po ochorení na tuberkulózu, zažil cestu obrátenia, ktorá ho priviedla k viere a pestovala v ňom hlbokú lásku k Cirkvi. Po smrti matky aj napriek veľmi zlému zdravotnému stavu naďalej hospodáril s rodinným penziónom. V roku 1943 sa stretol s parížskym arcibiskupom kardinálom Emmanuelom Suhardom, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu v jeho kresťanskom dozrievaní, sprevádzal ho pri rozlišovaní jeho povolania ako zasväteného laika a v roku 1943 prijal sľub čistoty. 

Činnosť ctihodného Božieho služobníka sa obzvlášť zintenzívnila vo francúzskom kultúrnom prostredí. V tých rokoch spolupracoval na francúzskej a parížskej misii a uvedomujúc si dôležitosť médií v oblasti evanjelizácie súhlasil, že sa stane generálnym tajomníkom Office Catholique Français du Cinéma. Medzitým, po opätovnom kontakte so svojím mentálne postihnutým otcom, v ňom vzrastal záujem o chudobných a ľudí s fyzickými a duševnými ťažkosťami, pričom sa obzvlášť intenzívne zaujímal o mladých ľudí ohrozených drogami a delikvenciou, a to natoľko, že niektorých z nich privítal v obytnom člne s názvom Péniche, ktorý za týmto účelom kúpil a kotvil na brehu Seiny. 

V roku 1971 došlo v jeho živote k rozhodujúcej skúsenosti, keď na duchovných cvičeniach zažil „vyliatie Ducha Svätého“. Po tomto stretnutí spolu s Martine Laffitte založil modlitebnú skupinu, ktorá za rok dosiahla 500 účastníkov. V roku 1973 sa tieto modlitebné skupiny, ktoré nazval „Emanuel“, v meste Paríž rýchlo rozrástli a začali sa pre nich organizovať letné stretnutia v Sanktuáriu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Paray-le-Monial. Miestny biskup zveril starostlivosť o túto svätyňu komunite Emanuel, čím sa stala významným centrom spirituality. V roku 1978 sa vrátil bývať na obytnú loď, ktorá sa stala akýmsi „ústredím“ Komunity Emanuel, ktorá sa ďalej rozrastala a rýchlo expandovala v mnohých krajinách (v súčasnosti je prítomná v 70 krajinách na rôznych kontinentoch). Po infarkte, ktorý utrpel v lete 1985, sa rozhodol odísť z úlohy moderátora Komunity Emanuel a strávil poslednú časť svojho života v úkryte a v modlitbe, v postoji úplného odovzdania sa Bohu. Zomrel na Péniche 25. marca 1991 a jeho pohreb o dva dni neskôr, na Zelený štvrtok, slávil parížsky arcibiskup kardinál Jean-Marie Lustiger v kostole Najsvätejšej Trojice, ktorý bol zverený do starostlivosti Komunity Emanuel.