Audiokniha Oheň a nádej

11 jún, 2022 | Aktuality

Pred päťdesiatimi rokmi (v roku 1972) skupina ľudí, zhromaždená okolo francúzskeho kňaza Henriho Caffarela a jedného manželského páru, Xavier a Brigitte le Pichon, zažila skúsenosť, ktorá úplne zmenila ich život. V ten deň sa navonok nič nestalo, ale bol to začiatok jedného veľkého dobrodružstva, ktoré pokračuje ďalej a od toho dňa tú istú skúsenosť zažili tisíce ľudí vo Francúzsku, Európe a dokonca na celom svete. Je to skúsenosť vyliatia Ducha Svätého, ktorá sa odvtedy šíri a ľudia rôznych krajín, spoločenského postavenia, či profesie, veriaci či neveriaci, hľadajúci či pochybujúci, mladí či menej mladí, slobodní či manželia, kňazi či zasvätení, zažívajú znova a znova tú istú skúsenosť, ktorá mení ich životy. Je to skúsenosť stretnutia so živým Bohom, skúsenosť, kedy Duch Svätý vstupuje do ich života a On ich sprevádza cestou plnou dobrodružstva.

Medzi tými prvými bol aj Pierre Goursat (1914 – 1991), zakladateľ Komunity Emanuel. Pierre Goursat bol laikom, ktorý zasvätil svoj život Bohu ako adorátor Eucharistie uprostred sveta. Žil v Paríži obyčajným životom mnohých ľudí, s ktorými sa stretával, s ktorými pracoval, s ktorými sa priatelil a ktorým túžil ukazovať cestu k Bohu. V časoch, keď ľudia zabúdali na Boha a kostoly sa nielen vo Francúzsku vyprázdňovali, on zostal verný a v tichosti adoroval Ježiša prítomného v Eucharistií. A Boh ho postupne pripravoval na dielo, ku ktorému ho pozval. V 58. roku svojho života, však zažil niečo, čo už možno ani nečakal, Duch Svätý vstúpil do jeho života. A ďalších 19 rokov sú svedectvom toho ako pôsobil v jeho živote, ako ho viedol a sprevádzal. Tieto roky sú svedectvom jedného veľkého dobrodružstva, ktoré Pierre a neskôr aj jeho priatelia a bratia a sestry z komunity zažívali. Trvá podnes, trvá stále, je doslova fascinujúce sledovať a počúvať ako aj v dnešnej dobe Duch Svätý účinkuje v živote Cirkvi a veriacich. Je úžasne vidieť, ako aj dnes je Boh Emanuel, prítomný v našom každodennom živote.

Predstavujeme vám audioknihu „Oheň a nádej“, ktorá rozpráva príbeh Pierra Goursata a Komunity Emanuel, ktorej je zakladateľom. Veríme, že vás povzbudí a spríjemní deň, ale najmä že bude pre všetkých svedectvom o Božom diele, o tom, ako Boh neprestáva pôsobiť v živote svojich veriacich. Prajeme vám príjemné počúvanie! ?

Počúvajte audioknihu Oheň a nádej v podcastových aplikáciách:

Cesta vďačnosti

20 mar, 2022 | Aktuality

Rok 2020/ 2021 sme v Komunite Emanuel prežili ako „rok vďačnosti.“ Mnohí bratia a sestry svedčili o tom, ako im slová a aj praktické precvičovanie vďačnosti povzbudili srdcia a menili pohľad na realitu „doby covidovej“.  Z tejto vnútornej komunitnej formácie vznikol nápad urobiť sériu videí na tému vďačnosť a ponúknuť ich každému, kto skúma, čo sa má odohrávať v srdci Kristovho učeníka. Vďačnosť pomáha uvedomiť si, že sme nesmierne obdarovaní a to je dôvod na každodennú radosť.

Pozývame aj vás na túto dobrodružnú cestu, na ktorej budeme spoločne objavovať vďačnosť. Nazvali sme ju CESTA VĎAČNOSTI, ktorou chceme spoločne s vami kráčať, najmä v tomto období. Čo to je vlastne vďačnosť? Vďačnosť nás učí vidieť krásu okolo seba a vedieť nad ňou žasnúť. Vďačnosť nás učí vidieť aj v tých malých drobných veciach dar a pomáha nám uvedomiť si, ako sme každý deň obdarovaní a obdarovávaní.

Ak vám viac vyhovuje počúvanie bez videa, ponúkame vám možnosť vypočuť si tento kurz na platforme Podbean:

Ak sa rozhodnete kurz počúvať, odporúčame si k nemu stiahnuť aj pracovné listy k jednotlivým témam.

Prajeme vám, aby aj vám CESTA VĎAČNOSTI ukázala nový pohľad na život a svet okolo vás.

Bratská láska ako prvý dar Ducha Svätého: Príbeh Komunity Emanuel

19 feb, 2022 | Aktuality

Komunita Emanuel sa narodila pred 50 rokmi, v nedeľu 13. februára 1972, a jej prvými členmi bola tá najnepravdepodobnejšia kombinácia ľudí – čerstvý dôchodca Pierre Goursat a študentka medicíny Martina Catta. Martina si na tieto udalosti spomína takto:

„Pierre bol v tom roku 1972 svätým laikom, verne sa modlil od svojich dvadsiatich rokov, keď sa hlboko a osobne stretol s Ježišom. Vtedy sa rozhodol pre laický život pre Ježiša, ako ctiteľ Eucharistie a evanjelizátor. Nemal teda povolanie ku kňazstvu, hoci mu vtedy ľudia hovorili, že má byť kňazom. Nie, jeho povolaním bolo byť vo svete a ohlasovať Ježišovu lásku a adorovať Eucharistiu. A možno viete, že bol chorý, mal tuberkulózu od svojich osemnástich rokov až do 45 alebo 50 rokov, kým neboli antibiotiká. A tak sa v živote často ocitol na pokraji smrti. Keď mohol, pokračoval v štúdiu a potom pracoval.

V rokoch 1970-1971 bol už v podstate nútený odísť do predčasného dôchodku, lebo miesto, kde pracoval, sa stalo veľmi náročným. A tak sa tu stretávame s mužom, ktorý je čerstvo na dôchodku, má 58 rokov, nie je už síce chorý, ale stále sa rýchlo unaví, a ktorý vidí, aká je Cirkev v tejto dobe, keď mnohí kňazi opúšťali kňazstvo.

On sa modlil, chcel Cirkvi pomôcť obnoviť sa. Ale zrovna od neho nikto nič nečakal. Prežíval vtedy ťažké obdobie, ale stále sa modlil, neprestával sa modliť. Jedného dňa mu jeden z našich bratov povedal: „Pierre, ty si musel mať veľa milostí.“ On na to odpovedal len: „Snažil som sa byť verný, to je všetko.“ Len som sa snažil byť verný, to je všetko…

Ja som bola v sedemdesiatom druhom študentkou medicíny, bolo to niekoľko rokov po mojom šokujúcom a ohromujúcom stretnutí s Ježišom. Táto skúsenosť s Ježišom a s jeho láskou mi úplne zmenila život. Teraz už chápem, že to bola silná skúsenosť s Emanuelom – Bohom, ktorý je s nami – hoci komunita s týmto názvom ešte neexistovala.

Povolanie stať sa lekárkou som vnímala ako povolanie od Pána, ale v roku 1972 počas mojich štúdií som bola v slepej uličke. Modlitbový život, ktorý som už niekoľko rokov viedla, ma privádzal k poznaniu vlastných slabostí a ja som nevedela, čo mám s nimi robiť. Naozaj som bola v slepej uličke, chýbala mi nádej.

S Pierrom sme sa poznali len máličko. Otec Caffarel, zakladateľ hnutia Equipes Notre Dame, mi jedného dňa povedal: „Martina, rád by som vám predstavil jedného muža, ktorý má dôležité zamestnanie, ale žije chudobne na 6. poschodí, aby bol adorátorom.“ Keď som potom Pierra stretla, pochopila som, že to je on, ale poznala som ho ako trochu utiahnutého pána, taký nesmelý typ.
O niečo neskôr sa ma páter Caffarel opýtal, či by Pierre mohol prísť a podieľať sa na škole modlitby, ktorú som mala na starosti. A tak sa Pierre od konca roka 1971 zúčastňoval na stretnutiach modlitebnej školy a správal sa pri tom veľmi jednoducho a skromne. Povedali sme mu: „Nabudúce by si mohol ty hovoriť o tejto téme,“ a on sa potom pripravoval veľmi starostlivo. Po jeho smrti som našla poznámky a zápisky z toho, ako sa pripravoval na vyučovania, pretože sa tak pokorne snažil slúžiť Pánovi.

Práve v tom čase sme boli pozvaní na víkend modlitieb za vyliatie Ducha Svätého. Pierra pozval otec Caffarel, ktorý ho poznal už 30 rokov. A otec Caffarel vtedy povedal Pierrovi (to je tiež dobrá historka): „Martinu nepozvem…“ Asi so mnou nebol spokojný… ? Predstavte si, druhého februára som stretla otca Caffarela, rozprávam sa s ním on ma pozýva. Pierre bol prvý prekvapený, keď ma 11. februára videl prichádzať.

Na víkende sa nás zúčastnilo asi tridsať. Dobrú polovicu času sme strávili počúvaním svedectva Xaviera a Brigitte Le Pichonovcov, ktorí sa práve vrátili zo Spojených štátov a boli premenení stretnutím s Obnovou v Duchu Svätom. Boli veľmi slobodní v Duchu, boli radostní, spievali v jazykoch, spontánne sa modlili, naučili nás modliť sa naraz, jeden cez druhého. Všetko to bolo prevratné.

Mnohých z nás sa to dotklo a v nedeľu sme poprosili o modlitbu za vyliatie Ducha Svätého. Ja som Ducha Svätého v podstate nepoznala. Viete, naučila som sa v katechizme, že je tretia osoba Najsvätejšej Trojice a to bolo asi všetko. Aj keď v rokoch 69-72, ani neviem prečo, som sa naučila hymnus Veni Creator a každé ráno som sa ho modlila.

A tak sa Otec Caffarel, Xavier a Brigitte modlili za nás tridsiatich, aby sme prijali Ducha Svätého. Boli sme na kolenách a oni prechádzali od jedného k druhému a za každého sa pomodlili asi dve minúty. Neviem, za čo sa modlil Pierre, ani kde v kaplnke sa nachádzal. Ale poviem vám, za čo som sa modlila ja. V sobotu som dostala vnútorné slovo, ktorým mi Ježiš hovoril: „Nechaj mi kormidlo svojho života, svojej loďky.“ Veľa som nad tým rozmýšľala… Keď sa za mňa potom modlili, povedala som: „Ježišu, žiadaš ma, aby som ti nechala kormidlo svojej loďky, môjho života, ale ja toho nie som schopná, tak ťa prosím o Ducha Svätého, potrebujem Ducha Svätého.“ Dve minúty sa za mňa modlili a potom išli ďalej. Potom sme pokračovali v programe, ale keď sa končil deň, zažili sme v celej skupinke mimoriadnu radosť. A nevedeli sme sa rozlúčiť: povedali sme si „dovidenia“, ale nemohli sme sa rozísť…

A potom sme tam stáli pri východe z domu v Troussures s otcom Caffarelom a povedali sme si „Zbohom“. Keď mi Pierre povedal „zbohom“, v tej chvíli, tento starý pán, pred ktorým som sa dosť hanbila, sa stal mojím bratom. Neviem, ako to opísať, ale tak sa to stalo, ešte rýchlejšie, než ako vám to hovorím. Bolo to ako s Duchom Svätým, bolo to jednoduché, ale úplne jasné. A je vtipné, že s ostatnými to tak nebolo. S ostatnými sme sa s radosťou rozlúčili, ale s Pierrom sme sa stali bratom a sestrou. Bolo nám to jasné a tak mi povedal: „Uvidíme sa zajtra,“ a tak bolo. Neviem už, či to bolo u neho doma alebo u mňa, no na druhý deň sme sa stretli a odvtedy sme sa počas nasledujúcich troch mesiacov stretávali prakticky každý deň, aby sme chválili Pána. Nevedeli sme, k čomu nás Pán volá, vôbec nie, ale boli sme bratom a sestrou a mali sme obrovskú radosť! Tí, čo nás videli, nám hovorili: čím to je, že ste takí šťastní? A my sme len chválili Pána, celé tri mesiace. Potom, keď prišli bratia, boli medzi nimi aj takí, s ktorými sme zažili rovnaké bratské spoločenstvo, rovnakú bratskú lásku. A to Pierrovi ukázalo, že je to skutočne ono a že nám Pán dal Ducha Svätého a že sme na ceste ku komunite. Takto sa teda zrodila Komunita, na jej začiatku bol dar bratstva, dar spoločenstva, ktorý sme dostali ako prvý dar Ducha Svätého spolu s jeho radosťou. A verím, že to môže byť znamením obnovy aj v našich časoch.

Tak takto to celé začalo a teraz vás je oveľa viac… ? “

SOS pomoc rozvedeným a osamelým rodičom

13 apr, 2021 | Aktuality

Hlavná milosť Komunity Emanuel pochádza z eucharistickej adorácie Boha, ktorý je skutočne prítomný uprostred nás – Emanuel. Z tejto adorácie sa rodí súcitenie so všetkými ľuďmi, ktorí trpia rôznym spôsobom a ktorí hľadajú Božiu alebo našu pomoc. Na základe tohto vám ponúkame pomoc vo forme telefonického rozhovoru, video rozhovoru alebo prostredníctvom e-mailovej komunikácie. S láskou si vás vypočujeme a veríme, že s Božou pomocou sa nám spoločne podarí nájsť spôsob, ako vládať ďalej kráčať svojím životom.

Ak v srdci cítite, že sa chcete s nami podeliť o svoje trápenie a chcete s nami o vašom probléme hovoriť, sme tu pre vás! Napíšte nám na e-mailovú adresu: .

V utrpení som zažil skúsenosť nekonečnej Pánovej lásky – svedectvo Jean-Luc Moensa, bývalého moderátora Medzinárodnej služby katolíckej charizmatickej obnovy Charis

2 apr, 2021 | Aktuality

V sobotu 27. marca 2021 mnohé katolícke média zverejnili správu, že prof. Jean-Luc Moens sa zriekol úradu moderátora Charisu z rodinných dôvodov, ktorý vykonával od roku 2019. 

Ako uviedol v liste adresovanom členom a sympatizantom Katolíckej charizmatickej obnovy dôvod jeho zrieknutia je, aby mohol byť viac k dispozícií svojej rodine, ktorá prechádza náročnou skúškou. Prof. Jean-Luc Moens, pochádzajú z Belgická, je otcom siedmich detí. Pred troma rokmi jeho najstaršia dcéra, matka dvoch detí, utrpela dvojnásobnú paralýzu a zostala odkázaná na pomoc druhých. O náročnej situácii hovoril 19. februára so Svätým Otcom, ktorý mu vyjadril blízkosť a spolucítenie v skúške, ktorou spolu s rodinou prechádzajú. Rozhodnutie ponechal kompletne na neho, aby ho urobil v záujme dobra rodiny. 

(https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2021-03/moderator-charisu-prof-jean-luc-moens-sa-zriekol-uradu.html)

Počas obdobia, kedy v modlitbe rozlišoval otázku zrieknutia sa úradu, počas jedných ranných chvál spievali pieseň „God will make a way“, (Boh otvorí cestu). Práve táto pieseň bola pre neho svetlom, v ktorej pochopil ako mu Pán hovorí: „Otvorím novú cestu tam, kde si myslíme, že žiadna nie je“. Tieto slová ho povzbudili k dôvere a odovzdanosti aj v súvislosti so službou v Charis.

(https://www.charis.international/en/charis-moderator-resignation/) 

Jean-Luc Moens sa narodil v roku 1951 v Belgicku, s manželkou Annou majú spolu 7 detí a sú starí rodičia 11 vnúčat. Bol profesorom matematiky a po skúsenosti vyliatia Ducha Svätého sa angažoval v modlitbovom spoločenstve a neskôr v Komunite Emanuel, ktorej sú členmi. V Komunite Emanuel bol zodpovedný za viacero služieb: bol šéfredaktorom časopisu „Il est vivant“, ktorý založil Pierre Goursat, zakladateľ komunity, bol prezidentom neziskovej organizácie „FIDESCO“, ktorá vysiela dobrovoľníkov na pomoc rozvojovým projektom v rôznych častiach katolíckej Cirkvi. V rokoch 2006 – 2017 bol členom Vatikánskeho Dikastéria Cor Unum a neskôr, 2015-2019, zastával úrad výkonného sekretára organizácie „Fraternité Catholique“.

Jean-Luc je aj autorom mnohých kníh s duchovnou tematikou. Do slovenského jazyka boli preložené dve: 
Evanjelizovať znamená milovať – Slovami a skutkami, vždy a všade.
Modlitba? Ako a prečo sa modliť.

V roku 2020 sa mal Jean-Luc Moens zúčastniť stretnutia ON JE ŽIVÝ, ktoré už vyše 25 rokov organizuje Komunita Emanuel na Slovensku. Krátke video z jeho príhovoru: 

Svedectvo životnej skúšky, ktorou Jean-Luc Moens prešiel počas uplynulých mesiacov

Okrem toho, že jedna z jeho dcér zostala paralyzovaná a odkázaná na starostlivosť svojich rodičov, aj sám Jean-Luc prekonal  veľmi ťažkú formu ochorenia COVID a bol 5 týždňov sám v úplnej izolácii v nemocnici.

Jean-Luc, si zodpovedný za Charis: môžeš nám priblížiť o akú službu sa jedná?

Charis je nová a jedinečná služba Univerzálnej Obnovy hnutia v Duchu Svätom, ktorú ustanovil Sv.Otec František. Jeho vnímanie Obnovy spočíva v tom, že ju považuje za milosť Cirkvi, ktorá je povolaná oživiť celú Cirkev

Charis má tri misie:

1. Šíriť vo svete vyliatie Ducha Svätého
2. Pracovať pre jednotu kresťanov, pretože vyliatie Ducha má ekumenické korene
3. Podporiť službu chudobným

V minulosti som pracoval pre Komunitu Emanuel viac ako 30 rokov. Na moje veľké prekvapenie som mal telefonát z Ríma, v ktorom som bol požiadaný stať sa zodpovedným za Charis. S mojou manželkou sme sa veľa modlili za správne rozlíšenie toho ako odpoviem na žiadosť. Napokon sme sa rozhodli, že sme ochotní opustiť aj Belgicko a presťahovať sa do Ríma.

A teda práve v tom období tvoja dcéra prežila veľké zdravotné ťažkosti. Môžeš nám o tom niečo povedať?

V januári 2019 v dôsledku krvácania do mozgu prekonala naša dcéra aj ťažkú pľúcnu embóliu a následne po 15 dňoch od vzniku ochorenia ju opustil jej manžel a ich dve deti boli zverené do starostlivosti otca. Naša dcéra zostala hospitalizovaná viac ako rok a po jej prepustení sme nenašli vhodné špecializované pracovisko na jej prijatie, preto sme sa rozhodli prijať ju do našej domácnosti a odvtedy žije s nami. Naša dcéra je dnes kompletne ochrnutá na obidve dolné končatiny a na ľavú ruku. Ale zostala jej zachovaná úplná mentálna integrita a inteligencia. Týmto nešťastím moja dcéra stratila všetko: prácu, domov, svoje telo, manžela i deti. A keď sa jej pýtajú, čo je na tom najťažšie odpovie: “to, že ma opustil môj manžel“.

Takže služba, o ktorú ma Svätá Cirkev žiada, začala veľmi ťažkou skúškou, ktorú sa snažíme prežívať vo veľkej dôvere v Božie víťazstvo. Nevieme kedy, a ako sa prejaví, ale dôverujeme.

Ako sa má tvoja dcéra dnes?

Má neuveriteľnú odvahu, pretože sa nikdy nesťažuje napriek tomu, že aj keď nemôže nohami pohnúť, pociťuje v nich veľké bolesti. Nachádza sa vo veľmi komplikovanej situácii, ale napriek tomu zostáva verná Pánovi a zostáva mu blízko.

Ty si následne prekonal ťažkú formu infekcie COVID a bol si 5 týždňov hospitalizovaný, ako si prežil túto skúšku?

Prežil som ju ako duchovné cvičenia, ako srdce k srdcu s mojím Pánom. Bol som hospitalizovaný sám v jednej izbe, bez možnosti návštev s na hlave nasadenou „kyslíkovou helmou“, ktorá mi zabraňovala telefónovať a teda bol som kompletne izolovaný od sveta. Bola to samota v tichu. Veľa som sa modlil. Čítal som Sv.Písmo na mojom Smartfone. Celý Nový Zákon a časť Starého Zákona. Prekvapujúco týchto 5 týždňov boli asi tie najkrajšie v mojom živote. Zakúsil som v nich Božiu blízkosť.

Je veľmi ťažké zhrnúť do slov to čo som prežil, ale možno by som to mohol zhrnúť do troch bodov.

1. Zakúsil som Jeho osobnú a nekonečnú lásku pre mňa osobne

Mnohokrát v živote som bol obdarovaný slzami nekonečnej vďačnosti za to, že som od Neho milovaný viac ako si viem predstaviť. Keď som bol uložený na lôžko, nemocničný kaplán mi povedal tieto prorocké slová: „Boh ti dá znovu prežiť tvoj život…“. A tak sa aj stalo. Videl som ako mi Boh znovu dáva prežiť a poznať Jeho prítomnosť a Jeho požehnanie vo všetkých etapách môjho života, včetne skúšok. Aby som to všetko lepšie pochopil, Boh mi dal slovo, ktoré adresoval jednej francúzskej mystičke XX.storočia Gabriele Bossis. Pochopil som, že Jeho láska je úplne zadarmo. Nemusím nič robiť, aby som si ju zaslúžil. Uvedomil som si, že celý život som sa snažil dokázať, že si Jeho lásku zaslúžim. Aká hlúposť…Aká pýcha…Ježiš to povedal Gabriele: „Ľudia neveria mojej láske pre falošnú pokoru. Nie preto vás milujem, že si to zaslúžite, ale preto, že ste moje úbohé deti, môj biedny obraz a pretože moje srdce je plné lásky voči vám“. Všetko je to otázka dôvery a odovzdania sa: „Pozri, aká veľmi cenná je tvoja slabosť, pretože ma priťahuje, Ja viem, že si slabá. Nepotrebujem tvoju silu, ale tvoju dôveru“. Objavil som, že je to Boh, ktorý berie iniciatívu do svojich rúk a dopĺňa tú moju. Slovo Ježiša, ktoré povedal Gabriele ma úplne prevalcovalo: „Miluj ma ako dokážeš, zbytok doplním ja sám“. Počas moje izolácie bolo toto Slovo pre mňa ako svetlo, ako nekonečná radosť, ako oslobodenie, ako uzdravenie. Ako často som Pánovi hovoril o tom, ako málo Ho milujem a že neviem, akým spôsobom zväčšiť moju lásku k Nemu. Bol som príliš škrupolózny. A hľa Pán mi hovorí: „Nebuď ustarostený, miluj ma ako vieš a ja urobím ostatné“. Aká láska v Jeho slovách. A aké uzdravenie. 

2. Sme predurčení odrážať Boží obraz

Pri mojom čítaní Nového Zákona sa ma znovu dotkla kapitola 8, verš 28 z Listu Rimanom: „Všetko slúži na dobré tým ktorí milujú Boha“. Práve toto je slovo, ktoré nás posilňuje v skúške, ktorú prežívame v rodine. A toto je aj kľúčové slovo pri čítaní knižky, ktorú som napísal o utrpení: Sila kríža – bláznivá láska Boha (Vydavateľstvo Emanuel, 2014). Ale čítajúc celú kapitolu, pochopil som, že dobro ku ktorému sme predurčení je napodobňovať Syna, aby bol „prvorodený medzi mnohými bratmi“. Som povolaný byť Ježišovým bratom, ktorý za nás zomrel na kríži. Povolanie ku svätosti v sebe zahŕňa aj kríž. Sme stvorení pre svätosť. Bol som šokovaný, keď som objavil že toto povolanie, je povolanie pre dvoch. Ako povedal Ježiš Gabriele: „Nech nič nezmenší tvoju dôveru! Znovu a znovu ma pros o tvoju svätosť. Žiješ na tejto zemi, aby si bola svätá. Prišiel som na tento svet, aby ste sa stali svätými. A teda? Ak teda tvoja túžba sa stretne s mojou, čo nám môže zabrániť, aby sme to nedokázali. Ale musíš uveriť v lásku“. Všetko toto som už dávno vedel, ale rozumom, nie srdcom. Na mojom nemocničnom lôžku mi Boh dal milosť, aby toto poznanie prešlo z „hlavy do srdca“. Pochopil som, že Ježiš ma predurčil byť svätým od počiatku sveta, túžil, aby som bol svätý viac ako som po tom túžil ja sám… a on má prostriedky na to aby sa to stalo skutočnosťou ak mu dôverujem a úplne sa odovzdám Jeho láske.  „Nepotrebujem tvoju silu, ale tvoju dôveru“.

3. Skrze Máriu sme stvorení na Boží obraz

Ako člen komunity Emanuel, sa každý deň už viac ako 30 rokov zasväcujem Panne Márii slovami zasvätenia Sv. Maria z Grignonu de Monfort. Znovu som si prečítal Traktát o pravej úcte k Panne Márii, ktorý som našiel vo svojom počítači. Pochopil som, že predurčenie stať sa Ježišovým bratom, sa realizuje skrze zasvätenie Panne Marii, vstúpiac do jej lona. Bratia sú osoby, ktoré pochádzajú zo rovnakého lona. A v lone Panny Márie som bol stvorený na obraz Ježiša stať sa jeho bratom, aby som sa stal svätým. Pochopil som teda, že nie sme len dvaja, ktorí pracujeme na mojej svätosti, ale traja. Je to teda Ježiš, je tu ale aj Mária. A opäť to nebol len objav intelektuálny, ale predovšetkým objav srdca a duše, ktorý sa vtlačil do môjho srdca. Plakal som vďačnosťou. Je veľmi ťažké vyjadriť slovami akúkoľvek duchovnú skúsenosť. Môžem len povedať, že tých 5 týždňov v nemocnici boli časom, v ktorom som cítil, že Ježiš ma berie za ruku a vedie ma, aby som každý deň odkrýval nádheru môjho života a môjho povolania. Vždy, keď mi bolo povedané od lekárov, že ešte musím pokračovať v liečbe a nemôžem opustiť svoju izbu, vedel som, že Boh má ešte niečo, čo mi chce povedať. A nemýlil som sa.

Originál svedectva vo francúzštine / https://emmanuel.info/dans-lepreuve-jai-vecu-un-coeur-a-coeur-avec-le-seigneur/