Bratská láska ako prvý dar Ducha Svätého: Príbeh Komunity Emanuel

Komunita Emanuel sa narodila pred 50 rokmi, v nedeľu 13. februára 1972, a jej prvými členmi bola tá najnepravdepodobnejšia kombinácia ľudí – čerstvý dôchodca Pierre Goursat a študentka medicíny Martina Catta. Martina si na tieto udalosti spomína takto:

„Pierre bol v tom roku 1972 svätým laikom, verne sa modlil od svojich dvadsiatich rokov, keď sa hlboko a osobne stretol s Ježišom. Vtedy sa rozhodol pre laický život pre Ježiša, ako ctiteľ Eucharistie a evanjelizátor. Nemal teda povolanie ku kňazstvu, hoci mu vtedy ľudia hovorili, že má byť kňazom. Nie, jeho povolaním bolo byť vo svete a ohlasovať Ježišovu lásku a adorovať Eucharistiu. A možno viete, že bol chorý, mal tuberkulózu od svojich osemnástich rokov až do 45 alebo 50 rokov, kým neboli antibiotiká. A tak sa v živote často ocitol na pokraji smrti. Keď mohol, pokračoval v štúdiu a potom pracoval.

V rokoch 1970-1971 bol už v podstate nútený odísť do predčasného dôchodku, lebo miesto, kde pracoval, sa stalo veľmi náročným. A tak sa tu stretávame s mužom, ktorý je čerstvo na dôchodku, má 58 rokov, nie je už síce chorý, ale stále sa rýchlo unaví, a ktorý vidí, aká je Cirkev v tejto dobe, keď mnohí kňazi opúšťali kňazstvo.

On sa modlil, chcel Cirkvi pomôcť obnoviť sa. Ale zrovna od neho nikto nič nečakal. Prežíval vtedy ťažké obdobie, ale stále sa modlil, neprestával sa modliť. Jedného dňa mu jeden z našich bratov povedal: „Pierre, ty si musel mať veľa milostí.“ On na to odpovedal len: „Snažil som sa byť verný, to je všetko.“ Len som sa snažil byť verný, to je všetko…

Ja som bola v sedemdesiatom druhom študentkou medicíny, bolo to niekoľko rokov po mojom šokujúcom a ohromujúcom stretnutí s Ježišom. Táto skúsenosť s Ježišom a s jeho láskou mi úplne zmenila život. Teraz už chápem, že to bola silná skúsenosť s Emanuelom – Bohom, ktorý je s nami – hoci komunita s týmto názvom ešte neexistovala.

Povolanie stať sa lekárkou som vnímala ako povolanie od Pána, ale v roku 1972 počas mojich štúdií som bola v slepej uličke. Modlitbový život, ktorý som už niekoľko rokov viedla, ma privádzal k poznaniu vlastných slabostí a ja som nevedela, čo mám s nimi robiť. Naozaj som bola v slepej uličke, chýbala mi nádej.

S Pierrom sme sa poznali len máličko. Otec Caffarel, zakladateľ hnutia Equipes Notre Dame, mi jedného dňa povedal: „Martina, rád by som vám predstavil jedného muža, ktorý má dôležité zamestnanie, ale žije chudobne na 6. poschodí, aby bol adorátorom.“ Keď som potom Pierra stretla, pochopila som, že to je on, ale poznala som ho ako trochu utiahnutého pána, taký nesmelý typ.
O niečo neskôr sa ma páter Caffarel opýtal, či by Pierre mohol prísť a podieľať sa na škole modlitby, ktorú som mala na starosti. A tak sa Pierre od konca roka 1971 zúčastňoval na stretnutiach modlitebnej školy a správal sa pri tom veľmi jednoducho a skromne. Povedali sme mu: „Nabudúce by si mohol ty hovoriť o tejto téme,“ a on sa potom pripravoval veľmi starostlivo. Po jeho smrti som našla poznámky a zápisky z toho, ako sa pripravoval na vyučovania, pretože sa tak pokorne snažil slúžiť Pánovi.

Práve v tom čase sme boli pozvaní na víkend modlitieb za vyliatie Ducha Svätého. Pierra pozval otec Caffarel, ktorý ho poznal už 30 rokov. A otec Caffarel vtedy povedal Pierrovi (to je tiež dobrá historka): „Martinu nepozvem…“ Asi so mnou nebol spokojný… ? Predstavte si, druhého februára som stretla otca Caffarela, rozprávam sa s ním on ma pozýva. Pierre bol prvý prekvapený, keď ma 11. februára videl prichádzať.

Na víkende sa nás zúčastnilo asi tridsať. Dobrú polovicu času sme strávili počúvaním svedectva Xaviera a Brigitte Le Pichonovcov, ktorí sa práve vrátili zo Spojených štátov a boli premenení stretnutím s Obnovou v Duchu Svätom. Boli veľmi slobodní v Duchu, boli radostní, spievali v jazykoch, spontánne sa modlili, naučili nás modliť sa naraz, jeden cez druhého. Všetko to bolo prevratné.

Mnohých z nás sa to dotklo a v nedeľu sme poprosili o modlitbu za vyliatie Ducha Svätého. Ja som Ducha Svätého v podstate nepoznala. Viete, naučila som sa v katechizme, že je tretia osoba Najsvätejšej Trojice a to bolo asi všetko. Aj keď v rokoch 69-72, ani neviem prečo, som sa naučila hymnus Veni Creator a každé ráno som sa ho modlila.

A tak sa Otec Caffarel, Xavier a Brigitte modlili za nás tridsiatich, aby sme prijali Ducha Svätého. Boli sme na kolenách a oni prechádzali od jedného k druhému a za každého sa pomodlili asi dve minúty. Neviem, za čo sa modlil Pierre, ani kde v kaplnke sa nachádzal. Ale poviem vám, za čo som sa modlila ja. V sobotu som dostala vnútorné slovo, ktorým mi Ježiš hovoril: „Nechaj mi kormidlo svojho života, svojej loďky.“ Veľa som nad tým rozmýšľala… Keď sa za mňa potom modlili, povedala som: „Ježišu, žiadaš ma, aby som ti nechala kormidlo svojej loďky, môjho života, ale ja toho nie som schopná, tak ťa prosím o Ducha Svätého, potrebujem Ducha Svätého.“ Dve minúty sa za mňa modlili a potom išli ďalej. Potom sme pokračovali v programe, ale keď sa končil deň, zažili sme v celej skupinke mimoriadnu radosť. A nevedeli sme sa rozlúčiť: povedali sme si „dovidenia“, ale nemohli sme sa rozísť…

A potom sme tam stáli pri východe z domu v Troussures s otcom Caffarelom a povedali sme si „Zbohom“. Keď mi Pierre povedal „zbohom“, v tej chvíli, tento starý pán, pred ktorým som sa dosť hanbila, sa stal mojím bratom. Neviem, ako to opísať, ale tak sa to stalo, ešte rýchlejšie, než ako vám to hovorím. Bolo to ako s Duchom Svätým, bolo to jednoduché, ale úplne jasné. A je vtipné, že s ostatnými to tak nebolo. S ostatnými sme sa s radosťou rozlúčili, ale s Pierrom sme sa stali bratom a sestrou. Bolo nám to jasné a tak mi povedal: „Uvidíme sa zajtra,“ a tak bolo. Neviem už, či to bolo u neho doma alebo u mňa, no na druhý deň sme sa stretli a odvtedy sme sa počas nasledujúcich troch mesiacov stretávali prakticky každý deň, aby sme chválili Pána. Nevedeli sme, k čomu nás Pán volá, vôbec nie, ale boli sme bratom a sestrou a mali sme obrovskú radosť! Tí, čo nás videli, nám hovorili: čím to je, že ste takí šťastní? A my sme len chválili Pána, celé tri mesiace. Potom, keď prišli bratia, boli medzi nimi aj takí, s ktorými sme zažili rovnaké bratské spoločenstvo, rovnakú bratskú lásku. A to Pierrovi ukázalo, že je to skutočne ono a že nám Pán dal Ducha Svätého a že sme na ceste ku komunite. Takto sa teda zrodila Komunita, na jej začiatku bol dar bratstva, dar spoločenstva, ktorý sme dostali ako prvý dar Ducha Svätého spolu s jeho radosťou. A verím, že to môže byť znamením obnovy aj v našich časoch.

Tak takto to celé začalo a teraz vás je oveľa viac… ? “