40 dní na ceste svätosti – 37. deň

1 apr, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Štvrtok po piatej pôstnej nedeli | 2.4.2020

Sv. omša: Gn 17,3-9; Jn 8,51-59

(5. kapitola)
Zápas, bdelosť a rozlišovanie

158. Kresťanský život je neustály zápas. Potrebné sú sila a odvaha na odolanie pokušeniam diabla a na ohlasovanie evanjelia. Tento boj je veľmi pekný, lebo nám umožňuje oslavovať zakaždým, keď Pán v našom živote zvíťazí.

Zápas a bdelosť

159. Nie je to len zápas proti svetu a svetskej mentalite, ktorá nás zavádza, ohlupuje a robí priemernými bez nasadenia a radosti. Takisto to nie je len boj proti vlastnej krehkosti a vlastným sklonom (každý má nejaký: lenivosť, žiadostivosť, závisť, žiarlivosť atď.). Je to aj neustály boj proti diablovi, ktorý je kniežaťom zla. Sám Ježiš oslavuje naše víťazstvá. Radoval sa, keď jeho učeníci dokázali napredovať v ohlasovaní evanjelia, prekonávajúc opozíciu zlého ducha, a jasal: „Videl som satana padať z neba ako blesk“ (Lk 10, 18).

Viac než len mýtus

160. Neprijmeme existenciu diabla, ak budeme nástojiť na pohľade na život len na základe empirických kritérií a bez nadprirodzeného zmyslu. Práve presvedčenie, že táto zlá moc je v nás prítomná, nám umožňuje pochopiť, prečo má zlo niekedy takú deštrukčnú moc. Je pravda, že biblickí autori mali obmedzený koncepčný výstroj na vyjadrenie niektorých skutočností a že v Ježišových časoch sa mohla napríklad epilepsia zamieňať s posadnutím diabla. Avšak to nás nesmie viesť k prílišnému zjednodušovaniu skutočnosti a k tvrdeniu, že všetky prípady vyrozprávané v evanjeliách boli psychické choroby a že diabol napokon neexistuje alebo nekoná. Jeho prítomnosť je na prvej strane Písem, ktoré končia víťazstvom Boha nad diablom.120 Vskutku, keď nám Ježiš dal „Otčenáš“, chcel, aby sme ho končili s prosbou, aby nás Otec zbavil Zlého. Výraz, ktorý je tam použitý, sa nevzťahuje na abstraktné zlo: presnejší preklad toho slova je „Zlý“. Označuje osobné bytie, ktoré nás trýzni. Ježiš nás naučil denne prosiť o toto oslobodenie, aby jeho moc nad nami nevládla.

161. Nemyslime si teda, že je to len mýtus, obraz, symbol, literárna postava alebo myšlienka.121 Taký klam nás vedie k tomu, aby sme prestali dávať pozor, nechránili sa a vystavili sa nebezpečenstvu. Nepotrebuje nás vlastniť. Otrávi nás nenávisťou, smútkom, závisťou, neresťami. A tak, keď prestaneme dávať pozor, využije to, aby nám zničil život, naše rodiny, naše spoločenstvá, pretože obchádza ako „revúci lev a hľadá, koho by zožral“ (1 Pt 5, 8).

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.

40 dní na ceste svätosti – 36. deň

31 mar, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Streda po piatej pôstnej nedeli | 1.4.2020

Sv. omša: Dan 3,14-20.91-92.95; Jn 8,31-42

152. Prosím však, aby sme modlitbové ticho nechápali ako útek, ktorý neguje svet okolo nás. „Ruský pútnik“, ktorý kráčal v neustálej modlitbe, hovorí, že táto modlitba ho neodlučovala od vonkajšej skutočnosti: „Keď som sa stretával s ľuďmi, zdalo sa mi, že boli všetci príjemní, ako by to bola moja vlastná rodina… A toto svetlo som cítil nielen vnútri mojej duše, ale aj vonkajší svet sa mi zdal nádherný a očarujúci.“115

153. Ani história nemizne. Modlitba, práve preto, že sa sýti Božím darom vliatym do nášho života, by mala byť vždy pamätlivá. Spomienka na Božie diela je v základe skúsenosti zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Keďže Boh sa rozhodol vstúpiť do dejín, modlitba je pretkaná spomienkami. Nielen spomienkou zjaveného Slova, ale aj vlastného života, života druhých, toho, čo Pán urobil vo svojej Cirkvi. Je to vďačná spomienka, o ktorej hovorí aj sv. Ignác z Loyoly vo svojej „Kontemplácii na dosiahnutie lásky“,116 keď nás žiada, aby sme si v pamäti uchovali všetky dobrodenia, ktoré sme dostali od Pána. Hľaď na svoju históriu, keď sa modlíš, a v nej nájdeš množstvo milosrdenstva. Zároveň to oživuje vedomie toho, že Pán ťa nosí vo svojej pamäti a nikdy na teba nezabudne. Preto má zmysel prosiť ho, aby osvietil aj malé detaily tvojej existencie, ktoré jemu neujdú.

154. Prosba je vyjadrením srdca, ktoré dúfa v Boha a ktoré vie, že samo nič nezmôže. V živote verného Božieho ľudu sa stretávame s mnohými prosbami plnými veriacej nežnosti a hlbokej dôvery. Neberme hodnotu prosebnej modlitbe, ktorá nám mnohokrát upokojuje srdce a pomáha nám pokračovať v boji s nádejou. Prosba príhovoru má osobitnú hodnotu, pretože je to akt dôvery voči Bohu a zároveň vyjadrenie lásky k blížnemu. Niektorí si pre spiritualistické predsudky myslia, že modlitba musí byť len čistá kontemplácia Boha, bez rozptýlení, akoby mená a tváre bratov boli vyrušením, ktorému sa treba vyhnúť. Naopak, skutočnosť je taká, že modlitba bude Bohu príjemnejšia a väčšmi posväcujúca, ak sa v nej, prostredníctvom príhovoru, snažíme žiť dvojité prikázanie, ktoré nám dal Ježiš. Príhovor vyjadruje bratskú starostlivosť o druhých, keď sme doň schopní vložiť život druhých, ich najviac znepokojujúce úzkosti a ich najkrajšie sny. O tom, kto sa štedro darúva, aby sa prihováral, možno povedať biblickými slovami: „Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ“ (2 Mach 15, 14).

155. Ak naozaj spoznáme, že Boh existuje, nemôžeme ho prestať adorovať, občas v tichu plnom obdivu, alebo mu spievať oslavnú chválu. Tak vyjadrujeme to, čo prežíval blahoslavený Charles de Foucauld, keď povedal: „Keď som uveril, že Boh existuje, pochopil som, že môžem žiť len pre neho.“117 Aj v živote putujúceho ľudu je mnoho jednoduchých gest čistej adorácie – napríklad, keď sa „pohľad pútnika upriamuje na obraz, ktorý predstavuje Božiu nežnosť a blízkosť. Láska sa zastavuje, kontempluje tajomstvo a vychutnáva ho v tichu.“118

156. Modlitbové čítanie Božieho slova, ktoré je „sladšie ako med“ (Ž 119, 103) a „ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12) nám umožňuje zastaviť sa a počúvať Majstra, aby sa stal lampou pre naše kroky, svetlom na našej ceste (porov. Ž 119, 105). Ako nám správne pripomínajú indickí biskupi, „úcta k Božiemu slovu nie je len jedna z mnohých, pekná, ale nepovinná. Patrí do srdca a k samotnej identite kresťanského života. Slovo má v sebe moc premieňať životy“.119

157. Stretnutie s Ježišom v Písmach nás privádza k Eucharistii, kde samotné Slovo dosahuje svoju maximálnu účinnosť, pretože je skutočnou prítomnosťou toho, ktorý je živým Slovom. Tam jediný Absolútny prijíma tú najväčšiu poklonu, akú mu možno vzdať na tejto zemi, pretože je to sám Kristus, ktorý sa obetuje. A keď ho dostávame vo svätom prijímaní, obnovujeme našu zmluvu s ním a umožňujeme mu, aby čoraz viac uskutočňoval svoje premieňajúce dielo.

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.

40 dní na ceste svätosti – 35. deň

30 mar, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Utorok po piatej pôstnej nedeli | 31.3.2020

Sv. omša: Nm 21,4-9; Jn 8,21-30

V neustálej modlitbe

147. Napokon aj keď sa to zdá samozrejmé, pripomeňme si, že svätosť je tvorená stálou otvorenosťou pre transcendenciu, ktorá sa prejavuje v modlitbe a v adorácii. Svätec je človek s modliacim sa duchom, ktorý potrebuje komunikovať s Bohom. Je to niekto, kto neznáša dusenie sa v uzavretej imanencii tohto sveta, a uprostred svojich námah a svojho sebadarovania dychtí po Bohu: vychádza zo seba vo chvále a rozširuje vlastné hranice v kontemplácii Pána. Neverím vo svätosť bez modlitby, aj keď nemusí ísť nevyhnutne o dlhé chvíle alebo intenzívne pocity.

148. Svätý Ján z Kríža odporúčal „snažiť sa vždy kráčať v Božej prítomnosti, či už reálnej, obraznej alebo zjednocujúcej – tak ako to umožňuje vykonávaná činnosť“.109 V pozadí toho je túžba po Bohu, ktorá sa nesmie prestať nejakým spôsobom prejavovať v našom každodennom živote: „Snaž sa byť vytrvalý v modlitbe, a neprestaň ani uprostred telesných úkonov. Či už ješ, piješ, hovoríš s druhými alebo robíš akúkoľvek vec, vždy túž po Bohu a na neho upriamuj svoje srdce.“110

149. Avšak, aby toto bolo možné, sú nevyhnutné aj okamihy venované iba Bohu, v samote s ním. Pre svätú Teréziu Avilskú je modlitba „intímny vzťah priateľstva, často v samote, len s tým, o ktorom vieme, že nás miluje“.111 Chcem nástojiť na tom, že to nie je len pre niekoľkých privilegovaných, ale pre všetkých, pretože „všetci potrebujeme toto vzývajúcou prítomnosťou naplnené mlčanie“.112 Modlitba plná dôvery je odpoveďou srdca, ktoré sa celkom otvára Bohu, a utíchajú v ňom všetky hluky – pre počúvanie vľúdneho hlasu Pána, ktorý zaznieva v tichu.

150. V tomto tichu je možné rozoznať, vo svetle Ducha, cesty svätosti, ktoré nám Pán predkladá. Inak všetky naše rozhodnutia môžu byť len „dekoráciami“, ktoré namiesto toho, aby v našich životoch vyzdvihovali evanjelium, len ho prikrývajú alebo udúšajú. Pre každého učeníka je nevyhnutné byť s Majstrom, počúvať ho, učiť sa od neho, stále sa učiť. Ak nepočúvame, všetky naše slová budú len hlukmi, ktoré sú nanič.

151. Pamätajme, že „je to kontemplácia tváre mŕtveho a vzkrieseného Ježiša, ktorá napráva našu ľudskosť, aj keď je rozdrobená ťažkosťami života alebo poznačená hriechom. Silu tváre Krista netreba domestikovať“.113 Preto sa odvážim spýtať: sú chvíle, keď sa postavíš do jeho prítomnosti v tichu, keď zostávaš s ním bez náhlenia, a necháš ho, aby sa na teba díval? Necháš, aby jeho oheň zapálil tvoje srdce? Ak mu nedovolíš, aby v ňom živil teplo jeho lásky a nežnosti, nebudeš mať oheň, a potom ako budeš môcť zapáliť srdce druhých svojím svedectvom a slovami? A ak sa pred tvárou Krista nedokážeš nechať uzdraviť a premeniť, tak prenikni do jeho vnútra, vojdi do jeho rán, pretože v nich má svoje sídlo Božie milosrdenstvo.114

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.

40 dní na ceste svätosti – 34. deň

29 mar, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Pondelok po piatej pôstnej nedeli | 30.3.2020

Sv. omša: Dan 13,1-9.15-17.19-30; Jn 8,1-11

V spoločenstve

140. Je veľmi ťažké bojovať proti vlastnej žiadostivosti a proti úkladom a pokušeniam diabla a egoistického sveta, ak sme izolovaní. Je to bombardovanie, ktoré nás zvádza natoľko, že ak sme príliš osamelí, ľahko stratíme zmysel pre realitu, vnútornú jasnosť a podľahneme.

141. Posväcovanie je spoločné napredovanie: vždy dvaja a dvaja. Tak sa to odzrkadľuje v niektorých svätých spoločenstvách. Pri rozličných príležitostiach Cirkev svätorečila celé spoločenstvá, ktoré hrdinsky žili evanjelium alebo ponúkli Bohu život všetkých svojich členov. Pomyslime napríklad na Siedmich svätých zakladateľov Rádu služobníkov Márie, na sedem rehoľníčok prvého kláštora Návštevy v Madride, na svätého Pavla Mikiho a japonských mučeníkov, na svätého Ondreja Taegona a jeho spoločníkov, mučeníkov, v Kórei, na svätého Rocca Gonzálesa a juhoamerických mučeníkov. Spomeňme si aj na nedávne mučeníctvo blahoslavených trapistických mníchov z Tibhirínu (Alžírsko), ktorí sa spoločne pripravovali na mučeníctvo. Takisto sú mnohé sväté manželské páry, v ktorých každý bol Kristovým nástrojom na posvätenie svojho manželského partnera. Žiť alebo pracovať s druhými je bezpochyby cestou duchovného rastu. Svätý Ján z Kríža hovorieval svojmu učeníkovi: žiješ s druhými, „aby ťa formovali a cvičili v čnosti“.104

142. Spoločenstvo je povolané vytvoriť ten teologálny priestor, „v ktorom možno skusovať mystickú prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána“.105 Zdieľanie Slova a spoločné slávenie Eucharistie nás robí väčšmi bratmi, a postupne nás premieňa na sväté a misionárske spoločenstvo. Vďaka tomu vznikajú aj skutočné mystické skúsenosti prežívané v spoločenstve, ako to bolo v prípade svätého Benedikta a svätej Školastiky, alebo pri ušľachtilom duchovnom stretnutí, ktoré spoločne prežili svätý Augustín a jeho matka svätá Monika: „Keď sa priblížil deň, v ktorom mala opustiť svet; deň, o ktorom si vedel ty, ale nie my, stalo sa zaiste tvojím riadením, že sme zostali sami, opretí o oblok, z ktorého bolo vidieť do záhrady nášho domu (…). S túžbou sme otvárali ústa svojho srdca nebeským prúdom tvojho prameňa, prameňa života, ktorým si ty (…). Kým sme takto rozprávali a túžili po tom živote, dotkli sme sa ho mocným tlkotom svojho srdca (…). Takže večný život sa podobá takejto chvíli vytrženia, po ktorej toľko vzdycháme.“106

143. Avšak tieto skúsenosti nie sú to najčastejšie ani to najdôležitejšie. Spoločný život, či už v rodine, vo farnosti, v rehoľnom spoločenstve alebo akomkoľvek inom, je tvorený mnohými malými každodennými detailmi. To sa dialo vo svätom spoločenstve tvorenom Ježišom, Máriou a Jozefom, v ktorom sa paradigmatickým spôsobom odrážala krása trojičného spoločenstva. Tiež sa to dialo v komunitnom živote, ktorý Ježiš viedol so svojimi učeníkmi a s jednoduchým ľudom.

144. Spomeňme si, ako Ježiš pozýval svojich učeníkov venovať pozornosť detailom.
Malý detail, že sa minulo víno na slávnosti.
Malý detail, že chýbala jedna ovca.
Malý detail, že vdova darovala svoje dve mince.
Malý detail, že treba zásobu oleja do lámp, keď sa ženích zdrží.
Malý detail, že žiada svojich učeníkov, aby zistili, koľko majú chlebov.
Malý detail, že mal pripravené ohnisko a rybu na rošte, keď čakal svojich učeníkov na úsvite.

145. Spoločenstvo, ktoré uchováva malé detaily lásky,107 v ktorom sa jeho členovia starajú jeden o druhého a vytvárajú otvorený a evanjelizačný priestor, je miestom prítomnosti Vzkrieseného, ktorý ho posväcuje podľa plánu Otca. Niekedy, skrze dar Pánovej lásky, sú nám uprostred týchto malých detailov darované skúsenosti Božej útechy:
„V jeden zimný večer som ako zvyčajne konala moju malú službu… Zrazu som počula v diaľke harmonický zvuk hudobného nástroja. Tak som si predstavila krásne osvetlenú sálu, všetko žiariace bohatou výzdobou; a v nej elegantne oblečené dievčatá, ktoré si navzájom vymieňali komplimenty a prejavovali svetské zdvorilosti. Potom môj pohľad utkvel na chudobnej chorej žene, ktorej som slúžila. Namiesto melódie som naraz počula jej lamentujúce vzdychy… Nedokážem vyjadriť, čo sa to stalo v mojej duši. Viem len, že Pán ju osvietil lúčmi pravdy, ktoré natoľko presiahli ponurý jas pozemských slávností, že som ani nevedela uveriť svojmu šťastiu“.108

146. Naproti tendencii konzumného individualizmu, ktorý nás napokon izoluje v hľadaní blahobytu bez druhých, naša cesta posvätenia sa nesmie prestať identifikovať s Ježišovou túžbou: „Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21).

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.

40 dní na ceste svätosti – 33. deň

28 mar, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Piata pôstna nedeľa | 29.3.2020

Sv. omša: Ez 37,12b-14; Rim 8,8-11; Jn 11,1-45

135. Boh je vždy novosť, ktorá nás neustále podnecuje vydať sa na cestu a meniť miesto, aby sme išli tam, kde to ešte nepoznáme, až na periférie a na hranice. Vedie nás tam, kde je ľudstvo najviac zranené, kde ľudské bytia pod rúškom povrchnosti a konformizmu stále hľadajú odpoveď na otázku o zmysle života. Boh nemá strach! Nemá strach! Ide vždy mimo našich schém a nebojí sa periférií. On sám sa stal perifériou (porov. Flp 2, 6 – 8; Jn 1, 14). Preto, ak sa odvážime vyjsť na periférie, tam ho stretneme: On už je tam. Ježiš nás predchádza v srdci toho brata, v jeho zranenom tele, v jeho ubitom živote, v jeho zatemnenej duši. On už je tam.

136. Naozaj treba otvoriť dvere srdca Ježišovi Kristovi, pretože on klope a volá (porov. Zjv 3, 20). Ale niekedy sa pýtam, či pre nedýchateľný vzduch našej autoreferenciality, neklope už Ježiš v našom vnútri, aby sme ho nechali vyjsť von. V evanjeliu vidíme, ako Ježiš „chodil po mestách a dedinách, kázal a hlásal evanjelium o Božom kráľovstve“ (Lk 8, 1). Aj po vzkriesení, keď sa učeníci rozišli do všetkých strán, „Pán im pomáhal“ (Mk 16, 20). To je dynamika, ktorá pramení zo skutočného stretnutia.

137. Zvyk nás zvádza a vraví nám, že nemá zmysel čokoľvek meniť, že vzhľadom na túto situáciu nemôžeme urobiť nič, že to bolo vždy tak, a prežili sme. Pre zvyk už nečelíme zlu a necháme, aby veci „boli také, aké sú“, alebo ako niektorí rozhodli, aby boli. Dovoľme však, aby nás Pán prišiel zobudiť, aby nami zatriasol v našej ospalosti a vyslobodil nás z nečinnosti. Postavme sa zvyku, otvorme poriadne oči a uši, a predovšetkým srdce, aby sme sa nechali pohnúť tým, čo sa deje okolo nás, a výkrikom živého a účinného Slova Vzkrieseného.

138. Pohýna nás príklad mnohých kňazov, rehoľníčok, rehoľníkov a laikov, ktorí sa venujú ohlasovaniu a službe s veľkou vernosťou, neraz riskujúc vlastné životy a určite za cenu vlastného pohodlia. Ich svedectvo nám pripomína, že Cirkev nepotrebuje veľa byrokratov a funkcionárov, ale oduševnených misionárov, zapálených entuziazmom komunikovať skutočný život. Svätí prekvapujú, vyvádzajú z miery, pretože ich životy nás pozývajú vystúpiť z pokojnej a uspávajúcej priemernosti.

139. Prosme Pána o milosť neváhať, keď nás Duch žiada, aby sme urobili krok vpred; prosme o apoštolskú odvahu komunikovať evanjelium druhým a prestať z nášho kresťanského života robiť múzeum spomienok. V každom prípade, dovoľme, aby nás Duch Svätý viedol kontemplovať dejiny v perspektíve vzkrieseného Ježiša. Týmto spôsobom Cirkev – namiesto toho, aby sa unavila – dokáže kráčať vpred a prijímať Pánove prekvapenia.

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.

40 dní na ceste svätosti – 32. deň

27 mar, 2020 | Aktuality, Zamyslenia

Komunita Emanuel spolu s farnosťou Handlová pripravili na najbližšie pôstne obdobie čítanie na pokračovanie v podobe apoštolskej exhortácie Sv. Otca, pápeža Františka, Gaudete et exsultate – o povolaní k svätosti v každodennom živote. Cieľom je nechať v sebe rezonovať pápežove slová a prijať pozvanie k svätosti, ktoré je našim krstným povolaním, či sme laici, zasvätené osoby alebo kňazi. Je to cesta objavovania a odkrývania konkrétneho Božieho pozvania a našej odpovede naň v každodennom živote, ktorý žijeme, na mieste, kde žijeme, pracujeme a nasledujeme Ježiša Krista.

Sobota po štvrtej pôstnej nedeli | 28.3.2020

Sv. omša: Jer 11,18-20; Jn 7,40-53

Odvaha a horlivosť

129. Svätosť je zároveň parresía: je to odvaha, je to evanjelizačný impulz, ktorý zanecháva znak na tomto svete. Aby to bolo možné, sám Ježiš nám vychádza v ústrety a opakuje nám s pokojom a neochvejnosťou: „Nebojte sa!“ (Mk 6, 50) „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Tieto slová nám umožňujú kráčať a slúžiť s tým postojom plným odvahy, ktorý vzbudzoval Duch Svätý v apoštoloch a viedol ich k ohlasovaniu Ježiša Krista. Odvaha, entuziazmus, rozprávanie so slobodou, apoštolský zápal, toto všetko sa nachádza v slove parresía, v slove, ktorým Biblia vyjadruje aj slobodu existencie, ktorá je otvorená, pretože sa dáva k dispozícii pre Boha a pre druhých (porov. Sk 4, 29; 9, 28; 28, 31; 2 Kor 3, 12; Ef 3, 12; Hebr 3, 6; 10, 19).

130. Pavol VI. spomínal medzi prekážkami evanjelizácie práve nedostatok parresíe: „nedostatok horlivosti, o to horší, že pochádza znútra“. 103 Koľkokrát nás to láka, aby sme zostali na pohodlnom pobreží! Ale Pán nás volá vyplávať na more a spustiť siete do hlbších vôd (porov. Lk 5, 4). Pozýva nás, aby sme svoj život strávili v službe. Úzko s ním spojení, máme odvahu vložiť všetky naše charizmy do služby druhým. Kiež sa môžeme cítiť poháňaní jeho láskou (porov. 2 Kor 5, 14) a povedať so svätým Pavlom: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal!“(1 Kor 9, 16)

131. Ježišov vrúcny súcit nebol zahľadený do seba; nebol paralyzujúci, ustrašený alebo zahanbený, ako sa to mnohokrát stáva nám samým – ale práve naopak. Bol to súcit, ktorý ho poháňal mocne vyjsť zo seba a hlásať, posielať na misiu, posielať uzdravovať a oslobodzovať. Uznajme svoju krehkosť, ale dovoľme, aby ju Ježiš vzal do svojich rúk a nás poslal na misiu. Sme krehkí, ale nosíme v sebe poklad, ktorý nás robí veľkými, a môže urobiť lepšími a šťastnejšími tých, ktorí ho príjmu. Smelosť a apoštolská odvaha sú súčasťou misie.

132. Parresía je pečaťou Ducha, svedectvom autenticity ohlasovania. Je to šťastná istota, ktorá nás vedie, aby sme sa chválili evanjeliom, ktoré ohlasujeme; je to neochvejná dôvera v spoľahlivosť verného Svedka, ktorý nám dáva istotu, že nič „nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky“ (Rim 8, 39).

133. Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvykli kráčať len v bezpečných hraniciach. Pamätajme, že z toho, čo je uzavreté, nakoniec páchne vlhkosť, a príde nám zle. Keď apoštoli cítili pokušenie nechať sa paralyzovať strachmi a nebezpečenstvami, začali sa spoločne modliť a prosiť o parresíu: „A teraz, Pane, pozri na ich hrozby a daj, aby tvoji služobníci hlásali tvoje slovo so všetkou odvahou“ (Sk 4, 29). A odpoveď bola, že „keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo“ (Sk 4, 31).

134. Tak ako Jonáš, stále v sebe nesieme latentné pokušenie ujsť na bezpečné miesto, ktoré môže mať rôzne mená: individualizmus, spiritualizmus, uzavretie do malých svetov, závislosť, postaranie sa o seba, opakovanie stanovených schém, dogmatizmus, nostalgia, pesimizmus, utiekanie sa k normám. Niekedy je nám zaťažko vyjsť z jednej oblasti, ktorá nám bola známa a „poruke“. Avšak ťažkosti môžu byť ako búrka, veľryba, či červík, ktorý vysušil Jonášov ricínový ker, alebo ako vietor a slnko, ktoré mu pražilo na hlavu; a tak, ako to bolo pre neho, aj pre nás môžu znamenať, že sa vrátime k Bohu, ktorý je nežný, a chce nás priviesť k stálemu a obnovujúcemu putovaniu.

Niekoľko praktických odporúčaní k zamysleniam:

———————
Vyberte si formát, ktorý vám najviac vyhovuje:

– stiahnite si pracovný zošit do svojho počítača alebo mobilného zariadenia v podobe PDF formátu (tu),
– prihláste sa na každodenný odber emailov, ktoré budú obsahovať jednotlivé zamyslenia na každý deň (prihlásiť sa),
– sledujte príspevky na našom Facebooku,
– sledujte našu webovú stránku www.emanuel.sk.